Mladému lekárovi zazvonil telefón: Toto je neuveriteľný a silný príbeh ako chlapček zo záhrobia zachránil svoju mamičku a lekárovi zmenil život!

Som doktor. V priebehu mojej praxe sa za tie roky stalo množstvo príbehov. Ale tento je možno najúžasnejší. Volal mi malý chlapec a požiadal ma, aby som zachránil jeho umierajúcu matku. Zachránili ju, ale ako sa neskôr ukázalo, chlapec Maxim, ktorý mi volal, bol … pochovaný pred mesiacom …

„Som lekár. V priebehu mojej praxe sa za tie roky stalo množstvo príbehov. Boli smutné, radostné aj vtipné. Ale na tento nezabudnem nikdy.“

„Tento príbeh sa stal na začiatku mojej kariéry, na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia. Práve som absolvoval lekársku fakultu a zaradili ma do dedinskej polikliniky. Čakal som, že uvidím schátranú budovu, ale skončil som v novom, novovybudovanom zdravotníckom zariadení. Zdravotnícky tím ma milo prijal a bol som naozaj šťastný! 

Počas prvého týždňa práce sa nestalo nič pozoruhodné. V piatok som sa rozhodol prísť do práce skôr ako obvykle. Chcel som si urobiť poriadok v papieroch, kým ma nikto nerozptyľoval. Do ordinačných hodín zostávala ešte celá hodina, takže moja zdravotná sestra Marina ešte neprišla.“

Len čo som sa však pustil do svojej práce, zrazu zazvonil telefón.

Zdvihol som slúchadlo a počul som zvučný chlapčenský hlas:

– Pavel Vasilyevič! Moja mama potrebuje vašu pomoc! Ulica Rabochaya, dom číslo 11. Príďte rýchlo!

Čo máš s mamou? Opýtal som sa. – Umiera! – odpovedal chlapec, ale o niečo tichšie.

– Prečo zomiera? Čo sa jej stalo? Zavolajte záchrannú službu! – Bál som sa.

„Nikto nie je doma, iba ja. A moja sestra ešte neprišla, – odpovedal chlapec sotva počuteľne. V tej chvíli bolo spojenie prerušené.

Narýchlo som si obliekol kabát a ponáhľal som sa na adresu, ktorú chlapec povedal. O 15 minút som už bol na mieste. Dvere domu boli pootvorené. Hlasno som sa opýtal: – „Volali ste lekára?“ Nedostal som však žiadnu odpoveď. Vošiel som dovnútra a v miestnosti som uvidel ženu. Ležala na posteli a hlavu mala mierne zvesenú. Smrteľne bledá tvár bola skrytá pod rozcuchanými tmavými vlasmi.

Chytil som ju za ruku, koža bola veľmi studená, ale napriek tomu som cítil slabý pulz. Na podlahe ležala prázdna fľaša s tabletkami.

Všetko nasvedčovalo tomu, že žena užila smrteľnú dávku liekov. Áno, zatiaľ som nemusel riešiť samovraždu. Na nočnom stolíku v rohu som videl telefón a zavolal som záchranku. Počas čakania som žene poskytoval prvú pomoc. Sanitka prišla veľmi rýchlo. Lekárom som povedal, že žena užila nadmerné množstvo liekov, včas si to uvedomila a stihla mi zavolať. Urobil som to preto, aby nebola odoslaná na psychiatriu a zaregistrovaná, ako psychicky labilná. V tej dobe sa to tak robilo.

Keď ženu na nosidlách vyniesli z domu, pri aute sa už zhromaždil dav zvedavých susedov.

– Pán doktor, čo jej je? – pýta sa babička, – skutočne zomrela?

– Bude v poriadku! – Povedal som sebavedomo.

Starká si povzdychla: – Nie synak, nebude, jej syn sa utopil a ona sa utrápi na smrť… Onedlho bude mesiac, čo ho pochovali.

„Ale ona má stále deti. Chlapca a dievča,“ odpovedal som.

Babička pokrútila hlavou: – Už nemá deti, jej nebohý synček bol jediný.

Toto je novinka. Kto mi vtedy volal? O akej mladšej sestre hovoril malý chlapec? Nemal som čas premýšľať a ponáhľal som sa na kliniku, pretože o päť minút som mal začať ordinovať.

Po príchode moja zdravotná sestrička Marina rozhodila rukami: – Pavel Vasilievich, kam si zmizol? Už som sa obávala, či sa niečo stalo!

Povedal som jej zvláštny príbeh, ktorý sa mi stal dnes ráno.

„Poznám túto rodinu,“ povedala Marina smutne.

– Tá žena sa volá Lýdia, s manželom sa dlho snažili o deti. Po rokoch sa im narodil vysnený syn Maxim, ktorý mal minulý mesiac tragickú nehodu a utopil sa. Prísť o vlastné dieťa, musia byť tie najväčšie a nepredstaviteľné muky.“

Potom sa na mňa Marina zamyslene pozrela a spýtala sa: – Jednoducho nemôžem pochopiť jednu vec. Ako vám niekto mohol zavolať, ak naša klinika ešte nie je pripojená k telefónnej ústredni? – Ako to, že nie je pripojená? – Zmätene som hľadel na Marinu, – tu je telefón.

Sestra zdvihla zariadenie a až potom som si všimol, že nemá ani jeden pripojený drôt. Bol som zmätený. Akoby mi volal mŕtvy chlapec zo záhrobia na nefungujúci telefón? Myslel som, že blúznim. Ale som si istý, že som s tým chlapcom hovoril! Celý deň som premýšľal a po práci som išiel do nemocnice, aby som sa informoval na zdravotný stav Lýdie.

Žena sa cítila lepšie, spamätala sa a dokonca mi bolo dovolené ju navštíviť. Jej manžel bol s ňou na oddelení.

– Pán doktor, ďakujem vám veľmi pekne! – povedal muž, – nebyť Vás, moja Lýdia by tu už nebola, – pevne mi podal ruku.

Lýdia ľahostajne a vzdialene hľadela von oknom.

– Ako ste sa dostali k nám domov? – Spýtala sa ma potichu neživým hlasom. Rozprával som o neobvyklom telefonáte.

Po bledom líci jej stiekla slza: – Zachránil ma môj Maxim,- žena vzlykala.

Vzal som ju za ruku: – Počúvajte, Váš syn chce, aby ste žila! Inak by sa mi neozval! Musíte byť silná pre svoje dieťa, ktoré chce, aby ste žila! 

„Snáď ešte budete mať deti, pretože mi povedal o sestre, ktorá ešte neprišla.“ Žena ale len pokrútila hlavou:

– Nie, lekári mi povedali, že už nikdy nebudem mať deti. – Lýdia sa otočila a začala plakať.

Vyšiel som z miestnosti a takmer som sa rozplakal tiež. Lýdiu som už nenavštívil, pretože sa mi zdalo, že nie je veľmi šťastná, že ma vidí.

Tento smutný príbeh však dlho neopustil moje myšlienky.

Neskôr som zistil, že Lýdia a jej manžel sa niekam presťahovali. Uplynulo päť rokov. Raz v zime, počas recepcie, mi niekto zaklopal na dvere kancelárie.

„Áno, áno,“ odpovedal som a na moje prekvapenie som vo dverách uvidel Lýdiu a jej manžela. Žena nevyzerala vôbec rovnako, ako keď sme sa naposledy stretli. Bola znateľne krajšia, na tvári jej svietil úsmev. Jednou rukou si hladkala po bruchu a druhou sa pevne držala asi 8-ročného dievčaťa. – Zoznámte sa, pán doktor.

Toto je naša dcéra Olenka. Dievča sa skrylo za mamičkinu sukňu. Oči ženy žiarili šťastím. Prišla sa mi poďakovať za záchranu života.

– Nebyť vás, nebola by som taká šťastná ako teraz. Vaše slová ma zasiahli do srdca, a keď ma prepustili, išli sme s manželom do sirotinca. Olenka sedela na verande, akoby nás čakala.

– V tej chvíli som pochopila, prečo mi Maxim nedovolil zomrieť. No potom sa stal zázrak, – prikývla Lida na brucho.

Odvtedy ubehlo mnoho rokov, ale stále často myslím na chlapca, ktorý ma nejakým spôsobom záhadne kontaktoval z druhého sveta. Pýtam sa dookola sám seba, prečo si vybral práve mňa?

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme. 

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!