Určite ste niekedy absolvovali triedny zraz po mnohých rokoch, kde ste sa dozvedeli niečo málo o súčasnom živote bývalých spolužiakov a spolužiačok. Tieto stretnutia bývajú vedené v priateľskom a zábavnom duchu. Pre Annicu, ktorá žije vo Švédsku, však predstavuje obdobie školských rokov len traumu.
Šikanovanie je aj v dnešnej dobe morom a ľudia si jej následky z detstva prenášajú do dospelosti.
- Dieťa je otvorene prehliadané, odmietané a izolované, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, ponižujúca
prezývka, nadávky, - Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podávané nepriateľským, nenávistným tónom
- Naháňanie, strkanie, rany, kopanie
- Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť
- Dieťa je cez prestávky často osamotené, nemá kamarátov, cez prestávky sa zdržuje v blízkosti učiteľov
- Pri skupinových športoch býva často volené do skupiny medzi poslednými. Ak má prehovoriť pred triedou je neisté, ustráchané.
So šikanou sa stretla aj táto žena, ktorá sa o tom rozhodla hovoriť. Prečítajte si, čo mladú 37-ročnú ženu stretlo a ako reagovala na pozvánku od spolužiakov zo základnej školy. Svoj príbeh zdieľala na sociálnych sieťach.
Rozhodla sa, že na triedny zraz po dvadsiatich rokoch nepríde. Napísala však odkaz, ktorý adresovala spolužiakom a ten hovorí za všetko:
„Milí bývalí spolužiaci, veľmi vám ďakujem za pozvanie na triedny zraz. Len ťažko môžem uveriť, že je tomu už vyše dvadsať rokov. Niekedy mám pocit, ako by to bolo včera. Je pekné sa vrátiť k okamihom, ktoré vyvolajú pekné spomienky.
Bohužiaľ pre mňa sú skôr bolestné a ponižujúce. V podstate sa dá povedať, že ich môžem označiť za tie najtemnejšie v mojom živote. Pamätáte si na ôsmu triedu? Ak áno, určite chápete, že sa chcem vyhnúť pálčivému tichu, ktoré sprevádzalo môj priechod chodbou.
Dodnes si vybavím tie zlomyseľné pohľady a neustály smiech za chrbtom. Najhoršie je, že ten proces neustáleho šikanovania mám stále v sebe. Aj po viac ako dvadsiatich rokoch po ukončení základnej školy si vybavím tie krušné chvíle.
Dúfam, že dnes už ste úplne iní ľudia. Možno máte aj deti, ktoré nepociťujú bolesti žalúdka vždy, keď musia do školy.
Dovoľte teda, aby som tých 200 euro, za ktoré by som štandardne zaplatila cestu do Štokholmu, venovala organizácii, ktorá bojuje proti šikanovaniu voči deťom v školách.“
Annica tak oznámila svojim bývalým spolužiakom úplne otvorene všetko, čo mala na srdci. Čo si o tom myslíte, ako by ste reagovali na jej mieste?
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!