Žena sedela a uprene pozerala do okna autobusu. Chlapec vedľa nej ju ľahko zatiahol za rukáv. Jeden krát, druhý, tretí… Nereagovala. Vonku pršalo a po okennom skle stekali dlhé modré kvapky. Chlapec jej stále niečo hovoril, akoby ju o niečom presvedčoval. Náhle sa prudko otočila od okna k nemu, pritiahla ho k sebe s rukou, za ktorú ju najskôr poťahoval, a zasyčala mu do tváre:
,,Čo zase chceš?““
Dieťa sa zľaklo…
,,Tak čo chceš, sa pýtam! Čo stále chceš? Nevieš rozprávať?! Čo chceš no? Neotravuj! K ničomu mi nie si!“
Chlapec sa na ňu zadíval a mne sa zdalo, že sa mu trasie hlava. Alebo som sa možno triasol ja sám. Pamätám si, že moja prvá myšlienka bol: ,,To naozaj toto hovorí matka svojmu dieťaťu? Preboha, na koho myslí, keď mu toto hovorí?“
,,Nemôžem ťa ani vidieť!“ zašeptala znova.
,,Veď ho zraňujete !“povedal som ale nikto ma nepočul.
Ľudia na sedadlách okolo sedeli a pozerali sa, ako keby sa nič nestalo. Ja som sedel a nedokázal som sa ani pohnúť. Chlapec neplakal. Žena odstrčila jeho ruku a znovu sa otočila k oknu. On už od nej nič nechcel, díval sa na podlahu a ticho mlčal. A ja som túžil vstať a pred všetkými tými ľuďmi tú ženskú roztrhať na kúsky a zakričať: ,,Čo si ty za na nič matku! Ty zlá potvora! Zraňuješ city vlastnému dieťaťu a pomaly ho zabíjaš!“
Prisahám, že som to chcel urobiť. Ale prítomnosť toho malého mi v tom bránila. Zavrel som oči a zhlboka som dýchal, aby som sa ukľudnil. Keď som ich otvoril, uvidel som študenta, ktorý ku chlapcovi naťahoval ruku v ktorej držal bomboniéru.
Prisunul mu ju až pred tvár a povedal: ,,Nech sa páči, vezmi si.“
Chlapec si vzal. Mládenec mu vzápätí podal ešte jeden čokoládový cukrík. Po malom zaváhaní si chlapec vzal aj ten. Čo sa dialo potom, bolo tak dojemné, že aj mne, dospelému chlapovi, vstúpili slzy do očí. Chlapec cukríky nezjedol, ale pomaly sa dotkol matkinej ruky. Ona sa k nemu otočila až po chvíli a vyzeralo to, že mu chce jednu vraziť. Ale on jej podával ponúknutý cukrík…
Pozerala sa na neho, na cukrík a hneď bolo zrejmé, že nechápe. Strčil jej ho do ruky. Ona mu ho vzápätí vrátila ako keby ju pálil.
,,Ja nechcem!“ povedala.
Dva cukríky ležali v chlapcových rukách. On k nej naďalej naťahoval svoju malú rúčku.
,,Zjedz ich sám!“ povedala mu a dodala: ,,Ja naozaj nechcem!“
Chlapec jej teda položil jeden cukrík na koleno…
Nikdy nezabudnem na tú pauzu. Na tú dospelosť. Behom niekoľkých minút sa pred mojimi očami stal z chlapca dospelý muž a zo zlej naštvanej mrchy dobrá mama. Aspoň ja som to tak vnímal. Mlčala. Veľmi dlho mlčala. A pozerala sa na neho tak, ako keby ho videla po prvý krát.
Potom ho objala. On ju takisto objal, rozbalil cukrík a podal jej ho. Hovoril som si: ,,A ty si tu sedíš ako pán spravodlivý, chceš vstať a roztrhať ju na kusy rovno na mieste. Nedosiahol by si ničoho, iba scény a nadávok. Ale ten malý chlapec na to šiel úplne inak, múdro a bez slov. A cítil som ten moment až do hĺbky duše a srdca. A bolo mi fakt do plaču a vôbec sa to nehanbím povedať. Pozrel som sa na mladíka, ktorý mu dal tie cukríky, a potom ma napadlo, že možno mu nedal dva len tak náhodou… Človek sa stále učí.“ Matka a syn teraz sedeli s hlavami naklonenými k sebe a niečo si hovorili. Keď som odchádzal, potľapkal som chlapca ľahko po ramene.
Túto lekciu som si zapamätal navždy. Museli však uplynúť roky, aby som ju pochopil úplne. Aby som pochopil, čo je to výchova. Bohužiaľ zďaleka nie všetci dospelí to vedia. Že vychovávať sa dá iba príkladom. Ani krikom a nie to ešte bitím. Iba vlastný príklad zaberá, nič iné. Malý chlapec ten príklad ukázal. Svojej matke i mne. A verím, že nás zmenil.
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!