Než Duncan Meerding stratil v 18 rokoch zrak, miloval krásy tasmánskej divočiny. Prírodná línia stromov, detaily listov a krivky kvetov sú mu teraz inšpiráciou v jeho práci.
Slepý austrálsky stolár vyrába to, načo si pamätá.
Že niečo nie je v poriadku, spozoroval Duncan pred 15 rokmi, keď sa pozeral na televíziu a jeho ľavé oko zrazu začalo mať problémy s perspektívou. Lekári mu potom zistili degeneratívne očné ochorenie, ktorého následkom po 12 mesiacoch takmer úplne oslepol. Zostalo mu len päť percent videnia v periférnej oblasti očí. „Ako keby ste si dali päste pred tvár a pozerali sa len skrze perifériu,“ priblížil 28-ročný dizajnér svoj hendikep.
Bez centrálneho videnia Meerding len ťažko rozozná tvary nábytku, ktorý vyrába, ale je schopný ich cítiť, a to nielen doslova, lebo jeho hmat je hlavným zmyslom, ktorým sa vo svojej práci riadi, ale takisto aj emocionálne.
„Už od raného veku som rád niečo vyrábal so svojím otcom,“ zveril sa Duncan denníka The Sydney Morning Herald. „Jedna z vecí, na ktoré som v čase, keď mi odchádzal zrak, myslel, bola, aby som sa dokázal vrátiť k tomu, čo som robil rád, napríklad k práci s drevom,“ povedal.
To sa Duncanovi vďaka jeho nesmiernej húževnatosti a umeleckej vášni podarilo.
Pri práci používa „hovoriace meracie pásmo“, o ktorom hovorí, že je to jeho starý kamarát, a hmatový hĺbkomer. Namiesto zraku si vypomáha hmatom a sluchom a vlastným spôsobom vníma štruktúru dreva a načúva dlátom, či správne reže. Tiež vysoký prah bolesti je mu pomocníkom, aby sa nezranil. „Doteraz som neprišiel o žiadny prst, ale občas sa mi pošmyklo dláto a porezalo mi prsty, čo sa väčšine rezbárov stáva,“ hovorí Duncan s humorom.
Nebojí sa používať ani pílu a bzučiak na spájanie dreva. Tvorí, ako vníma teraz svet: napospol sú to minimalistické objekty s plynulými líniami. Hitom sa stali hlavne jeho lampy z vydlabaných a popraskaných polien.
Za svoje návrhy Duncan už zožal niekoľko ocenení a získal rad zákaziek. „Akonáhle sa jeho zrak zmenil, prispôsobil tomu svoj život a celé jeho návrhárstvo je tak o adaptácií – tvorí hmatom a učí nás vidieť veci iným spôsobom,“ chváli Duncanov prístup učiteľ z tasmánskej umeleckej školy Richard Skinner.
Meerdingovým cieľom je, aby ho okolie prijímalo ako umelca s víziou, a nie so zrakovým postihnutím. „Môj nábytok je zjavne ovplyvnený mojou vadou zraku, ale chcem, aby bol pekný na pohľad i na dotyk,“ zveruje sa dizajnér. „Nechcem, aby si ho ľudia kupovali zo súcitu, ale preto, že je kvalitný,“ zdôrazňuje.
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Zdroj: Duncan Meerding/Facebook