Rodina zo štátu New Jersey sa podelila o svoj osobný príbeh, aby podporila tých rodičov, ktorí mali podobné skúsenosti, a informovala zvyšok verejnosti o príznakoch mozgovej príhody u detí.
Takéto informácie môžu niekedy pomôcť zachrániť životy.
19. mája 2014 sa vtedy 7-ročný Chase Schweiger vrátil zo školy a začal sa pripravovať na krúžok karate. Keď však uvidel svojich kamarátov hrať sa vonku, spýtal sa mamy, či by tentoraz nemohol vynechať tréning a stráviť voľný čas vonku. Mama súhlasila.
O pár minút neskôr sa stalo to, čo navždy zmenilo životy tejto rodiny.
Chaseova matka Wendy začula kričiace deti: „Vstávaj, vstávaj!“ A potom videla, že jej syn leží na zemi a nehýbe sa. Očné zreničky mal rozšírené a nereagoval na svetlo.
Wendy hovorí, že v tej chvíli si pôvodne myslela, že jej syn len žartuje, no keď mu z úst začali tiecť sliny, okamžite zavolala záchranné zložky.
Záchranári, ktorí dorazili na miesto, predpokladali, že Chase mal s najväčšou pravdepodobnosťou epileptický záchvat a odviezli ho do nemocnice.
Podľa chlapcovej matky tvár jej syna „vyzerala zvláštne“. Po tom, čo sa prebral z bezvedomia, nedokázal vstať a dokázal len ticho mrmlať slová. Chaseovi ochrnula celá pravá strana tela a vyšetrenie magnetickou rezonanciou potvrdilo, že 7-ročný chlapec mal mozgovú príhodu.
„Zapamätajte si štyri slová „tvár, ruka, jazyk, čas“. Dieťa sa môže cítiť slabé v rukách a môže mať problémy s rozprávaním. V prípade mŕtvice je dôležitý čas, “vysvetľuje Wendy.
Lekári rodičom dlho nič nepovedali a Wendy s manželom nevedeli, či ich syn po incidente bude ešte vedieť rozprávať alebo chodiť. Chase podstúpil zložitú operáciu: otvorili mu lebku, aby uvoľnili tlak na opuchnutej časti mozgu.
Chlapec nerozprával, nehýbal sa, nejedol. Jediný spôsob, ako mohol komunikovať s rodičmi, bol pohyb palca ľavej ruky. Pri odpovediach na otázky buď zdvihol prst, alebo ho spustil. Pár dní po operácii chlapec konečne vyslovil prvé slovo a rodine to dodalo nádej.
Potom začala dlhá a často bolestivá rehabilitácia zameraná na obnovenie spojenia medzi mozgom a telom. Lekári, sestričky, fyzioterapeuti sa nevzdávali a nútili chlapca robiť to, čo nemohol. Nakoniec sa Chase zotavil.
Celkovo strávil Chase v nemocnici päť mesiacov. Musel sa znova naučiť robiť veci, ktoré dobre poznal pred mozgovou príhodou: pohybovať rukami a nohami, rozprávať, jesť sám.
Počas celej rehabilitácie bol pri chlapcovi jeden z príbuzných alebo priateľov. Toto obdobie nebolo pre rodičov veľmi jednoduché. Museli sa nielen starať o Chasea, ale aj o 4-ročného syna a 2-ročnú dcérku.
Samozrejme, dostali veľkú podporu od susedov a známych. Vždy bol niekto pripravený postarať sa o mladšie deti, susedia im nosili jedlo, pretože vedeli, že rodina nemá čas na varenie.
Počas týchto piatich mesiacov podstúpil Chase aj ďalšie tri operácie mozgu, trpel ťažkými alergiami na lieky a mnohými ďalšími neúspechmi, no napokon sám po vlastných nohách opustil nemocnicu.
Od mŕtvice ubehlo niekoľko rokov, Chase stále chodí na fyzikálnu terapiu a na jednej nohe nosí špeciálne ortopedické zariadenie. Pohyby pravej ruky sú obmedzené, no dokázal si plne obnoviť jazykové a sociálne zručnosti, vrátiť sa do školy a začať opäť športovať.
Chlapcovi rodičia dúfajú, že ich príbeh im pomôže lepšie porozumieť mozgovým príhodám detí. Presne rok po nehode usporiadali v škole akciu, na ktorej sa rozprávali o tom, čo prežíva ich syn.
Odvtedy sa Wendy a jej manžel snažia vzdelávať verejnosť a vyvracať mýtus, že mŕtvica je patológia súvisiaca s vekom.
„Dôsledky pre každé dieťa sú, žiaľ, úplne iné, no treba naďalej bojovať a šíriť posolstvo, že mozgová príhoda môže postihnúť aj deti. Pre mňa a môjho manžela sa to stalo životným poslaním, “hovorí Wendy.
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah.
Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.