Pamela De Almeida vie lepšie ako väčšina z nás, čo znamená byť ohováraný, čo to znamená, keď sa k nám správajú inak. Ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli jej dcére Sofii, ktorá má Downov syndróm.
Ohováranie okolia ju sprevádza od narodenia mladšej dcérky. Napriek tomu sa tentoraz stalo niečo také zvláštne, že sa o tom rozhodla napísať na svojom blogu, blogu venovanom nedokonalému životu a výchove dvoch dcér, z ktorých jedna má Downov syndróm.
Vo svojom blogu píše:
„Sedela som v kaviarni, ktorú často navštevujem aj so svojou dcérou a pri vedľajšom stole sedeli dve dámy, ktoré na nás pozerali a šuškali si. Inými slovami ohovárali nás. Sme na to zvyknutí, pretože moja dcéra Sofia má Downov syndróm. Sedela som a sledovala, ako si tieto dve dámy narovnávajú krky, aby lepšie videli moju dcéru, vôbec im neprekážalo, že to vidím a pozerám sa priamo na nich. Boli také zvedavé… Zvyčajne mi je to jedno, ale dnes som z toho bola nervózna.“
Zrazu uvidela, ako sa k nej blíži starší muž a pomyslela si: „Perfektné, ďalší, ktorý nás ide očumovať…“
Muž však jej dcérku Sofiu najprv pozdravil, dal jej „ťukes“ na malú rúčku, ktorý mu opätovala a potom podal ruku aj jej matke. Sofia sa šťastne na muža usmiala a zakývala mu. Tento cudzinec sa otočil k jej mame a povedal:
„Spomenul som si na príbeh, o ktorý by som sa s vami rád podelil, ale nie som si istý, či ho dokážem povedať bez plaču.“
Pamela ho povzbudila a požiadala ho, aby pokračoval. Toto však vôbec nečakala.
Posadil sa a povedal, že včera videl v novinách správu o žene, ktorá práve porodila dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím. A dnes si musí brániť svoje právo nechať si to dieťa. Vraj sa musí ľuďom a rodine ospravedlňovať za to, že si nezvolila interrupciu – na ktorú ju lekári dokonca nabádali!
„Je to neuveriteľné. „Nemôžete vedieť, čo človek dokáže, ak nikdy nedostane príležitosť to ukázať,“ povedal.
Potom sa pozrel na Pamelu, vstal a otočil sa k východu a povedal: „Ste úžasná žena a úžasná matka a vaša dcéra je krásna. Gratulujem!”
Pamela začala okamžite plakať. Uprostred kaviarne. Bol to prvý cudzinec, ktorý ju s dcérou pozdravil – nielen na ňu zazeral. Aspoň raz niekto videl krásu a dôstojnosť jej dcéry a to aká je.
Tentoraz nebolo žiadne šepkanie, žiadne ukazovanie, žiadne zízanie. Muž videl ich prítomnosť.
Nech je to dôležitá pripomienka, bez ohľadu na to, akí odlišní môžu byť iní ľudia, všetci sme rovnako cenní a jedineční svojím vlastným spôsobom. Neváhajte a podeľte sa o tento príbeh, ak si aj vy myslíte, že sa potrebujeme pozerať na ľudí vo vnútri a nesúdiť človeka podľa toho, ako vyzerá zvonku!
Zdroj Foto: Slice of this life/Facebook
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho medzi svojimi priateľmi a rodinou a šírte radosť a šťastie vo svojom okolí.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!